Vychádzame z kaštiela Antol vo Svätom Antone. Kúsok pred nami ide ďalšia rodina. Otec nesie dcéru na pleciach a tá mu položí kľúčovú (záludnú) otázku: „Oci a prečo má zubor hrb?" Otec zjavne nevie a nechce odpovedať. Dieťa sa nevzdáva a opakuje otázku : „Prečo má zubor hrb?" Zvedavosť a túžba prísť na tú záhadu so zubrovým hrbom núti dieťa neustále opakovať tú istú otázku, napriek otcovmu „prečo, prečo...neviem...daj už pokoj s tým prečo ! ". Dieťa to nevzdáva, až kým ju otec nezloží a nevyhreší. Potrestaná za zvedavosť, končí plačom. Budúcnosť je viac menej predvídateľná. Ešte pár krát bude vyhrešená za „Prečo?" doma, pár krát bude ponížená za „Prečo?" v škole a postupne sa prestane pýtať , prispôsobí sa a bude hovoriť iba to, čo sa očakáva a to , čo sa vyžaduje. Aby bol pokoj doma, aby ju učitelia mali radi, aby mala dobré známky, aby neboli problémy. A tragédia je v tom, že naša spoločnosť si ani neuvedomuje fatálny dôsledok tohto chorého procesu.