Bod zlomu

Autor: andrej smolka | 17.5.2018 o 19:52 | (upravené 17.5.2018 o 21:08) Karma článku: 2,46 | Prečítané:  849x

Dosiahli sme už bod zlomu, ako spoločnosť ? A bod zlomu čoho vlastne ?  Čo sa tým myslí, je to nejaký proces, ktorý má svoje pravidlá ?

„V krajine, ktorá bola v jednom momente stabilná, sa zrazu začína revolúcia a vláda je zvrhnutá. Jedného dňa sa objaví neznáma technologická novinka a zrazu ju každý má a nevieme si bez nej predstaviť život. Alebo idea, ktorá sa dlho drží na okraji spoločnosti, sa zrazu stáva mainstreamom“. - Farnam Street: Critical Mass and Tipping Points

Chod udalostí na Slovensku po 26. februári 2018 je vysvetľovaný aj teóriou „čiernej labute“ (autora Nassima Taleba) , ktorá hovorí, že neočakávané a nepredstaviteľné udalosti majú obrovský impakt a hýbu dejinami ľudstva. Ako príklady sa uvádza I. svetová vojna, kde neočakávaný výstrel atentátnika spôsobil svetovú vojnu a tá spôsobila vznik prúdového lietania a rozvoj leteckej dopravy. Alebo vynález internetu spôsobil globalizáciu svetovej ekonomiky. Tento pohľad však v sebe nesie akýsi pasívny prvok. Zrazu príde nečakaná udalosť a tá spôsobí kvalitatívne zmeny veľkého rozsahu. Veľké spoločenské zmeny takto nefungujú, majú zložitejšiu genézu.

V sociológii prvý krát výraz „tipping point“ ( doslova bod prevrátenia ) použil Morton Grodzins, keď v 60-tych rokoch 20.storočia skúmal náhle masové odchody bieleho obyvateľstva z amerických štvrtí, kam sa postupne rovnomerne prisťahovávali afroameričania. Súvisiaci termín „kritická masa“ zase rozpracovali další americkí sociológovia Thomas Schelling a Mark Granovetter. „Tipping point“ a „kritická masa“ boli knižne popularizované Malcolmom Gladwellom v jeho bestselleri Tipping point , v slovenskom preklade „Bod zlomu – o malých zmenách s veľkými následkami“. Obidva výrazy majú svoj pôvod vo fyzike a vyjadrujú stav, keď pridaním konkrétneho množstva ( kritickej masy ) reaktantu príde bod zlomu, za ktorým nasleduje udržateľná reakcia znamenajúca nový kvalitatívny stav.

Vedci v Rensselaer Polytechnic Institute skúmali bod zlomu, kedy sa presvedčenie menšiny stáva názorom väčšiny. V roku 2011 zverejnili výsledky rozsiahleho výskumu, na základe ktorého dospeli k zisteniu, že ak 10% obyvateľstva má nejaké neochvejné presvedčenie, tak toto presvedčenie bude  prijaté väčšinou a stane sa väčšinovým názorom. Ako napísal riaditeľ centra B.Szymanski: „Ak počet presvedčených držiteľov názoru je pod 10%, nezaznamenávame žiadny viditeľný progres v šírení myšlienok. Akonáhle toto číslo stúpne nad 10%, idea sa šíri ako oheň“. Tieto zistenia majú platnosť pre široký okruh sociálnych interakcií, od predaja technologických noviniek po šírenie politických ideí.

Dalo by sa teda zjednodušene povedať, že ak je v tejto chvíli na Slovensku 550.000 ľudí neochvejne presvedčených o nevyhnutnosti radikálnej zmeny v spôsobe riadenia štátu, v spravovaní vecí verejných, v nastolení spravodlivosti, tak sme prekročili bod zlomu a nepresvedčená majorita si určite tento názor osvojí a pridá sa k nemu. A čaká nás skvelá budúcnosť. Je v tom však jeden háčik, alebo skôr viac háčikov. Nepoznáme počet ľudí neochvejne presvedčených o potrebe iného Slovenska. Ak by ich aj bolo 10%, nie sú nijako organizovaní, nevytvorilo sa zatiaľ nijaké hnutie ( ani nehovorím o strane ) s ujasnenými cieľmi, za ktoré by sa táto presvedčená minorita postavila. Neujasnenosť cieľov a neorganizovanosť robí z týchto ľudí roztrieštenú masu, ktorej sila a motivácia sa kvôli tomu postupom času oslabuje. Nestačí vedieť čo nechceme a koho nechceme. Treba poznať želateľný stav a spôsob ako ho dosiahnuť. Dobrá správa je, že zmeny, ktoré sa podarilo doposiaľ dosiahnuť  zmenili mentálne nastavenie, prah politickej a občianskej vnímavosti u doteraz nevídaného počtu obyvateľstva naprieč všetkými generáciami. Veľká časť našich detí, budúcnosť Slovenska, prostredníctvom ulice, médií, rozhovorov s rodičmi a priateľmi, za dva mesiace absolvovala praktickú vysokú školu občianskej náuky. Úroda bola zasiata. Či bude aj bohatá žatva záleží od niekoľkých faktorov. Okrem tých známych analógií z poľnohospodárstva, ako je dodávanie živín, ochrana pred škodcami, odstraňovanie plevele, organizácia potrebných prác, to bude vyžadovať aj špecifické spoločenské faktory, o ktorých si povieme. Čakať slušne za sklom kedy zaprší, to stačiť nebude.

Faktory bodu zlomu

„Každá pravda prechádza troma štádiami: V prvom je zosmiešňovaná. V druhom naráža na agresívny odpor, a nakoniec je akceptovaná ako samozrejmosť.“ - Arthur Schopenhauer.

Rola lídrov v procese spoločenských pohybov je síce unikátna, ale je preceňovaná. Naopak, dôležitosť nasledovníkov je často podceňovaná a pritom sú to práve nasledovníci, ktorí zohrávajú kľúčovú úlohu. 

Ako vidíme vo videu, je to nasledovník, kto z osamelého blázna robí lídra a je to skupina nasledovníkov, ktorí strhnú kritickú masu do bodu zlomu. Dav sa už potom pridá automaticky, lebo stratí zábrany. Zrazu je normálne pridať sa a nestáť bokom.

Gladwell v knihe „Bod zlomu“ famózne prirovnáva spoločenské epidémie k vírusovým epidémiám a definuje tri faktory nevyhnutné na to, aby spoločenský vírus dosiahol kritický bod a prerástol do epidémie:

1. Zákon niekoľkých infikovaných šíriteľov: Každá epidémia začína niekoľkými infekčnými agilnými jednotlivcami, ktorí rozšíria vektory nákazy všetkými smermi. V spoločenských epidémiách zohrávajú kľúčovú úlohu tri typy „infikovaných“ nasledovníkov ( šíriteľov ) :

  • Spájatelia . Sú to extrovertní ľudia, ktorí majú veľa živých kontaktov, dokážu prirodzene zoznamovať a spájať ľudí naprieč  viacerými oblasťami spoločenského života.
  • Maveni. Sú to experti na danú problematiku, prirodzené autority, ich názor a odporúčanie má v spoločnosti váhu.
  • Predavači. Sú to ľudia s darom prirodzene presvedčiť iných, aby si chceli kúpiť ich produkt ( ideu ).

Stačí niekoľko vnútorne motivovaných spájateľov, mavenov a predavačov a infekcia sa šíri pomerne rýchlo smerom k bodu zlomu, za ktorým sa infekcia mení na spoločenskú epidémiu. Musia však byť ešte prítomné ďalšie dva faktory.

2. Faktor lepkavosti: Samotná šírená idea a jej obsah musí byť dostatočne atraktívna , nákazlivá, lepkavá, aby bola schopná udržať pozornosť spoločnosti počas celého procesu šírenia. Správa musí byť zrozumiteľná a zapamätateľná. Taká zapamätateľná, že dokáže vyvolať zmenu, že dokáže niekoho popohnať k činom.

3. Sila kontextu: Ako je možné, že podobné udalosti vyvolávajú rozličnú silu odozvy v závislosti od miesta a času? Odpoveďou je tretí faktor, sila kontextu. Epidémie sú citlivé na pomery a okolnosti času a miesta, v ktorých sa vyskytnú. Čo je ale ešte dôležitejšie, je zistenie, že ľudia sú mimoriadne citliví na zmenu kontextu a epidémia sa môže spustiť na základe zmeny kontextu a to dokonca takej zmeny, pri ktorej by sme to bežne neočakávali. Toto zistenie je také zásadné a zaujímavé pre našu spoločnosť, že si zaslúži hlbšie preskúmanie.

Teória rozbitých okien a sila kontextu

Gladwell opísal v knihe jeden zaujímavý prípad, z ktorého by sme sa mohli poučiť. New York mal v 80-tych rokoch minulého storočia 7 mil. obyvateľov a najvyššiu kriminalitu v USA. Synonymom kriminality bolo metro, ktoré zaznamenávalo 15.000 zločinov za rok, jazda načierno bola taká bežná, že straty dosahovali 150 mil.$ ročne, obťažovanie cestujúcich zo strany žobrákov a drobných kriminálnikov bolo také všadeprítomné, že počet cestujúcich klesol na najnižšiu úroveň v histórii jeho prevádzky. V tomto kontexte sa odohral v roku 1984 tzv. Goetzov prípad. Bernhard Goetz po zážitkoch s lúpežným obťažovaním začal nosiť pri sebe zbraň. V decembri 1984 , keď nastúpil do vozňa v metre, podišli k nemu štyria afroamerickí teenageri a vypýtali si od neho peniaze, naznačujúc vydutými vreckami, že majú zbraň. Goetz vytiahol svoj 5-ranový Smith&Wesson a po jednom ich všetkých štyroch zastrelil. Verejnosť oslavovala neznámeho strelca ako hrdinu z filmu „Deathwish“ a Goetz sa po pár dňoch sám prihlásil na polícii. Prípad získal mediálny ohlas a začali sa diať veci. Metro angažovalo kriminalistu Kellinga, ktorý bol duchovným otcom tzv. teórie rozbitých okien. Tvrdil, že zločin je nevyhnutným dôsledkom neporiadku. Ak je rozbité okno a nikto ho nezasklí, ľudia, ktorí chodia okolo z toho vyvodia záver, že o budovu sa nikto nestará a onedlho pribudnú ďalšie rozbité okná. To vyšle signál pre celú ulicu, že možné je všetko a zločinnosť sa šíri ako mor. Nový riaditeľ metra D.Gunn za „rozbité okná“ označil to, že všetkých 6.000 vozňov bolo špinavých a zvnútra aj zvonka pokrytých grafitmi. Víťazstvo nad grafitmi považoval za nevyhnutné morálne víťazstvo, bez ktorého nedôjde k radikálnej zmene. Jeho boj trval 6 rokov, ale skončil sa víťazstvom. V tom čase nastúpil na miesto riaditeľa dopravnej polície Bratton a ten zase za „rozbité okná“ považoval jazdu načierno. Neplatenie cestovného považoval za úvod, signál k omnoho závažnejším zločinom. Nasadil viac policajtov k turniketom,  uvoľnil im administratívnu záťaž, chytených kriminálnikov nechávali v putách čakať na staniciach pred zrakmi cestujúcich. Zároveň odchytili obrovské množstvo dávnejšie hľadaných zločincov ako aj načierno držaných zbraní. Sústredenie sa na boj s grafiti a na jazdu načierno s cieľom radikálne znížiť kriminalitu v metre bolo spočiatku široko kritizované a zosmiešňované. Neskôr sa po analýze ukázalo, že toto bol kľúčový faktor zmeny Metra na bezpečné miesto ako aj radikálneho zníženia kriminality v New Yorku.

Ale čo vlastne vyplýva z teórie rozbitých okien a sily kontextu ? Je to myšlienka, že človek nekoná zo zásadných vnútorných pohnútok, ale naopak, je mimoriadne citlivý na okolité prostredie, pozorne vníma všetky podnety a na páchanie trestných činov ho podnecuje jeho vnímanie okolitého sveta. Táto neuveriteľná myšlienka má ešte radikálnejší rozmer. Nechápe prostredie v zmysle základných sociálnych faktorov, akými sú ekonomická nerovnosť, sociálne zanedbávanie, inštitucionálna nespravodlivosť, nezamestnanosť, na vyriešenie ktorých by nestačilo ani niekoľko Herkulesov. Sila kontextu hovorí, že v skutočnosti sú dôležité práve zdanlivé drobnosti, ktoré vysielajú jasné signály ako sa správať. Sila kontextu a teória rozbitých okien vysvetľuje vraždu Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, ako aj udalosti pred ňou a po nej. Naši najvyšší politickí predstavitelia, premiér a minister vnútra, nielenže nezasklievali rozbité okná, oni dokonca sami nabádali na ich rozbíjanie, tým čo hovorili, tým ako sa správali.

Mám známeho, ktorý sa presťahoval kvôli nespokojnosti s pomermi na Slovensku pár kilometrov za hranicu do Rakúska. Sila slovenského kontextu spôsobila, že pri stavbe domu dostal nápad zväčšiť si pôdorys o pol metra oproti schválenému projektu. Mal svojím spôsobom šťastie, že kontrola prišla už po pár dňoch, takže musel búrať iba jeden múr. Potom chcel ušetriť na stavebných prácach a zohnal si lacných robotníkov z Maďarska. Prišla ďalšia kontrola, robotníci zmizli a on dostal takú pokutu, že namiesto ušetrenia si stavbu výrazne predražil. Ponaučenie prišlo rýchlo, pochopil silu rakúskeho kontextu a navždy si ju zapamätá. Rakúsky štát a samospráva jednoducho systematicky zasklievajú rozbité okná a rakúski občania k tomu aktívne prispievajú.

V Japonsku si občania tak vážia čisté prostredie, ulice a chodníky, že ak niekto zo slovenskej turistickej skupiny odhodil papierik na chodník, okamžite si to všimol okoloidúci domáci, zdvihol ho a podal previnilcovi s gestom: „Toto vám vypadlo“. Previnilec potom s otvorenými ústami začal hľadať smetný kôš. Japonci proste zasklievajú rozbité okná už pri najmenšom ťukanci.

Neveríte, že sila kontextu môže tak výrazne meniť správanie človeka ? Zoberte si slávny Zimbardov experiment zo 70-tych rokov minulého storočia. Jeho simulácia väzenia, keď zo 75 komparzistov vybral podľa testov najnormálnejších 21 ako dozorcov a zvyšok boli väzni, dopadol tak šokujúco, že pôvodne dvojtýždňový experiment musel zrušiť po 6 dňoch kvôli neľudskému zaobchádzaniu s väzňami. Slušní ľudia sa pod vplyvom situácie a role dozorcu zmenili na tyranov.

Čo by mohlo reprezentovať „rozbité okná“ v slovenskej spoločnosti? Čo sú tie zdanlivé drobnosti, ktoré vysielajú signály, že sa môže kradnúť, korumpovať a podvádzať? Čo vysiela signál, že tu to nikto nekontroluje, že niečo je zanedbané? Môže to byť zdanlivo okrajová záležitosť, ako sú čierne skládky, alebo čierny výrub stromov, čierne stavby, neposkytovanie informácií médiám, postoj učiteľov občianskej náuky, netransparentnosť verejného obstarávania, môže to byť mnoho vecí, pretože problémov na riešenie v slovenskej spoločnosti je tak veľa. Slušné Slovensko, spravodlivé Slovensko, dobré vládnutie, sú bohužiaľ vágne pojmy pod ktorými si každý predstavuje niečo iné a ťažko sa dajú definovať ako uchopiteľný cieľ.

Spoločenský kontrakt a dobré vládnutie

„Akonáhle si občan povie, vo vzťahu k záležitostiam štátu a verejných činiteľov, že jeho sa to netýka, v tom momente je štát navždy stratený“ - Jean Jacques Rousseau.

J.J.Rousseau nám dal nadčasový model štátu ako spoločenského kontraktu občanov a vlády. V ňom majú občania a vláda rovnocenné postavenie a vzájomne sa posilňujúcu rolu. V tejto interakcii vzniká inštitút angažovaného, efektívneho občana a inštitút dobrého vládnutia.

Alexander Woolcott povedal už pred sto rokmi: „Je mi zle z toho, keď počujem ľudí ako hovoria, že demokracia nefunguje. Samozrejme, že nefunguje, veď my sme tí, ktorí ju majú sfunkčniť“.

Čo by mala byť naša rola v spoločenskom kontrakte, okrem obligatórnej účasti na voľbách ? Mali by sme vedieť čo znamená dobré vládnutie pre občanov, a vyžadovať ho. Dobré vládnutie má pramálo spoločné s politickými stranami. Dobré vládnutie je o výsledkoch. Je jedno či vo voľbách vyhrajú pravičiari, ľavičiari, konzervatívci či liberáli. Verejné blaho, akým je bezpečnosť, spravodlivosť, kvalitné vzdelávanie, zdravotníctvo, infraštruktúra, ekológia, boj s korupciou, nemajú politickú nálepku. My všetci musíme požadovať výsledky. Máme na ne právo, je to súčasť spoločenského kontraktu. Platíme nemalé dane a máme právo na efektívne a dobré vládnutie.

Áno, je to tak, stále platia slová bardov demokracie, že najdôležitejším verejným činiteľom je súkromný občan. Ja hrám takú hru. Pri styku s verejnými činiteľmi sa vžijem do role, že som ich zamestnávateľ, že som ich šéf. Niekedy pri tom používam plurál: „Prečo meriame rýchlosť tu? Podľa mňa by sme sa mali presunúť nabudúce o 2 km ďalej, do obce, tam rýchla jazda viac ohrozuje bezpečnosť premávky“ alebo „Naozaj by sme už mali mať v dnešnej dobe lepšie technické vybavenie, veď platíme nemalé dane, takto sa tu zbytočne navzájom zdržujeme, všetci sme z toho nervózni, poďme to nejako riešiť, kto to má u vás na starosti?“ Niektorí na mňa pozerajú ako na skrytú inšpekciu, iní ako na blázna a niektorí to pochopia. Ale reakcie sú zväčša pozitívne. Hovorím o dolných poschodiach verejných činiteľov. Horšie je to s hornými poschodiami. Horné poschodia sú infikované vírusom nadradenosti. Akoby im vysoká verejná funkcia dávala punc nadčloveka a nedotknuteľnosti. A ono by to malo byť naopak. Vysoká verejná funkcia má dávať iba punc veľkej zodpovednosti za výsledky verejnej služby, bez pocitu nadradenosti nad občanmi, ktorým majú slúžiť.

Bod zlomu Slovensko ?

Vražda Jána a Martiny nebola náhodná. Vyplynula zo sily kontextu. Prispeli k nej vrcholní predstavitelia moci, ktorí dlhodobo nielenže nezasklievali rozbité okná, oni ich aktívne rozbíjali a dávali signál, že korumpovať a podvádzať sa môže, pretože vysoká korupcia vlastne neexistuje, skutok sa nestal. A tých, ktorí odhaľovali realitu a poukazovali na nahotu cisárovej suity, nazývali špinavými protislovenskými prostitútkami.

Novinári robia dnes viac pre Slovensko ako politici, to novinári by si zaslúžili príspevok od štátu, nie politické strany.

 „Špinavé protislovenské prostitútky“ je hrozný výraz a ako to už chodí, hodí sa skôr na tých, ktorí ho vymysleli. Naozaj tu máme príliš veľa politikov, ktorí škodia Slovensku, nechápu čo je to demokracia, čo je to služba verejnosti, čo je to dobré vládnutie. Sú to úbohé,  patologicky pôsobiace, niekedy až komické bytosti, ktoré zamorujú verejný priestor. Z nejakého patologického dôvodu si myslia, že oni sú viac ako my, stále splietajú niečo o mandáte, ktorý dostali na 4 roky, hoci vlastne nevedia čo by mala byť tá vízia, ktorú by mali napĺňať, pretože žiadnu víziu nemajú. Vedia si iba kupovať nekritických voličov, rozoštvávať, očierňovať a pracovať na výhodách pre seba. Pravda sa ukázala, keď sme zaplnili námestia a zistili sme ako strašne sa vyplašili, že ich pravá tvár bola odhalená. Boli z toho v šoku, ich doteraz fungujúci populizmus a divadlo boli odhalené ? Jediné vysvetlenie našli v konšpiračných teóriách. Áno, je to veľmi choré. Skúsim vám to, politici, ešte raz pre istotu zopakovať: Vaša jediná úloha na ktorú ste dostali mandát je zabezpečiť na riadiace funkcie štátu odborníkov, aby sme dostali za naše dane kvalitnú verejnú službu. A samozrejme efektívnu a transparentnú. Nič viac a nič menej. Nepreceňujte sa. Toto je vaša zodpovednosť a toto je to, čo nás zaujíma.

Sila kontextu zasahuje aj najmladšiu generáciu. Takto pred rokom v triede mojej dcéry (siedmaci) boli voľby predsedu triedy. Jeden žiak dostal nápad ako si zabezpečiť viťazstvo. Doniesol balíček sladkostí a rozdal ich spolužiakom. Kde získal inšpiráciu ? Z Ficových sociálnych balíčkov ? Nie, Fico by zo svojho nikdy nerozdával. O pár dní nato pani učiteľka pristihla dvoch žiakov ako podvádzajú pri písomke ( nie je jasné, či podvádzali, alebo len tímovo spolupracovali ): „Myslíte si, že podvody vám budú prechádzať v živote ? Máte obidvaja päťku“. Nato sa jeden z nich ozval: „Pani učiteľka a prečo potom Ficovi a Kaliňákovi prechádzajú podvody a výborne sa im darí?“ A nastalo ticho, pani učiteľka zjavne nevedela zaujať postoj k tejto otázke. Prešiel rok a občania na námestiach k tejto otázke zaujali postoj a aspoň symbolicky potrestali spomínaných politikov, tým, že ich donútili podať demisiu.

Ako je to teda s tým bodom zlomu ? Máme k nemu aspoň nakročené ? Tento rok máme okrúhle výročia veľkých hnutí z rokov 1918 a 1968. Poučenie ? V Anglicku trval boj hnutia žien za volebné právo 15 rokov, kým dosiahli svoj cieľ. V USA trval boj za občianske práva afroameričanov 13 rokov. Heslo anglických žien „Deeds, not words“ ( Skutky, nie slová ) je aktuálne aj dnes. To čo sa udialo od vraždy Jána a Martiny je úžasné, ale je to iba začiatok boja za navrátenie štátu ako inštitúcie slúžiacej spravodlivo a efektívne všetkým ľuďom. Ako sme sa už mohli presvedčiť, politici tento boj za nás nevybojujú, musíme si ho vybojovať sami. Potrebujeme k tomu len tri faktory. Infikovaných šíriteľov verím že máme dosť, faktor lepkavosti zabezpečujú médiá a na sile kontextu a zasklievaní okien musíme zapracovať.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Čo sa stalo Bélovi?

Bugár si zbytočne prirába hanbu.

Stĺpček Beaty Balogovej

Aj kvôli Dankovi sa titul nosí ako nevkusná kravata

Dankova investícia do vzdelania devalvuje akadémiu.


Už ste čítali?